Buďme vďační za život.
Ako predseda predstavenstva a výkonný riaditeľ spoločnosti ASUAN a.s. sa snažím už roky presadzovať myšlienku, že ak od spoločnosti niečo dostaneš, tak musíš spoločnosti aj niečo vrátiť. Naša obchodná činnosť je vďaka každodennej práci všetkých zamestnancov úspešná a to nám dovoľuje prispieť tam, kde je to potrebné a kde sme presvedčení, že naša pomoc skončí v dobrých rukách. Za všetky príbehy, pripájam jeden, ktorý ma tento rok najviac ovplyvnil.
Ani už neviem prečo, navštívil som obchodné centrum v Košiciach. Neďaleko vchodu som uvidel na starom invalidnom vozíku chlapčeka, asi tak vo veku 5-6 rokov, ktorý zručne ovládal vozík a mal, aj napriek svojmu hendikepu, veľký úsmev na tvári. Chvíľu som ho pozoroval a učil som sa. Učil som sa byť vďačný a šťastný za každú chvíľu, za život.
Videl som dieťa, ktoré je odkázané na invalidný vozík, také šťastné a v protiklade okolo neho desiatky pochmúrnych tvárí ľudí, ktorým nič nechýba. Zvláštny paradox.
Po malej chvíľke som videl, že chlapček je tam aj s mamkou a ďalšími súrodencami. Bol to veľmi silný moment a zároveň impulz spraviť pre nich niečo viac, ako len mať pochopenie... Chvíľu som Zvažoval, či ich moja ponúka pomoci neurazí. Povedal som si, že to risknem, veď čo sa môže stať? Podišiel som k nim so slovkom „prepáčte“, prepáčte, že Vás obťažujem, ale sledujem Vášho chlapčeka a je úžasný - veľmi milý a zlatý, a preto by som vám chcel ponúknuť moju pomoc, ak vás to neurazí. Povedal som im, že rád pomôžem a ak majú záujem, nech sa obrátia na mňa a dal som im vizitku. Udivene poďakovali. Pár minút sme sa ešte rozprávali, spýtal som sa na chlapčeka, prečo je na vozíku. Pani mi povedala, že je od narodenia odkázaný na vozík a nikdy nebude ovládať svoje nôžky, keďže je od hrude nadol ochrnutý. Chlapček mi tiež prezradil, že boli kúpiť darček, keďže on má sviatok. Tak som sa ho spýtal, že čo by si prial na svoj sviatok, že aký darček by ho potešil, čokoľvek... Odpovedal mi: „Ja už som dostal hračku, už nepotrebujem nič!“ Wau... aj teraz som dojatý z tej detskej úprimnosti, keď si na to spomeniem. Pochválil som mu hračku a povedal, aký je skvelý. Rozlúčil som sa a odišiel. Odišiel, majúc na pamäti radosť a skromnosť toho malého skvelého chlapca.
Asi po mesiaci mi prišiel email. Ospravedlňovali sa, že ma obťažujú, a že dlho váhali mi napísať, ale je jedna vec, ktorú potrebujú, ktorá by chlapčekovi pomohla, ale je pre nich finančne nedostupná. Potrebovali stroj - Motomed, ktorý by chlapcovi hýbal nôžkami, aby mu pracovali svaly a jeho stav sa nezhoršil. Neváhal som, bol som rád, že sa ozvali, a že môžem pomôcť. Veď je to najmenej čo môžem urobiť. Spýtal som sa na detaily, o čo vlastne ide a koľko spomínaný stroj stojí – oni nechceli nový, chceli repasovaný. Tá sila a tá skromnosť.
Za krátky čas putovali peniaze určené na nákup stroja na ich účet a pridal som aj trochu naviac, keďže ani ten vozík, na ktorom som ho videl, nebol jeho, ale požičaný, prispel som aj na kúpu vozíka.
Aj vďaka tejto skúsenosti, mám jeden úžasný pocit a pár nádherných vďačných emailov a smsiek. JA ĎAKUJEM! Ďakujem, že náhoda chcela a mohol som stretnúť toho malého chlapca a pripomenúť si, že je sa z čoho tešiť. Pripomenúť si, že aj v malom sa da nájsť veľa, že som mohol vidieť tú úžasnú silu a lásku rodiny.
Buďme k sebe v tento sviatočný čas milí a ďakujme možnostiam, ktoré máme, že aj malou časťou vieme pomôcť veľkej veci. A tešme sa zo života, priatelia!
Prajem Vám krásne sviatky,
Jozef Farkaš
ilustračná forografia
